Naše životy 2

23. června 2016 v 8:00 | Hiny |  Moje keci

Myšlienky zúfalej mladej dievčiny

časť 2
- Už roky počúvam od starých rodičov urážky na moju mamu a otca, ale nikdy si nevšímali to, že ani oni nie sú o viac lepšie ako moji rodičia. Keby to vnímali, tak by ich nechali rozhodovať a žiť svoje životy.
- Možno by zbadali aj to že zo svojimi vetami pomaličky rozdrtili časti mojej duši. Bolelo to. Slová majú váhu a dokážu ublížiť človeku viac ako ostré nože, lebo tie rany s zahoja, ale duša nikdy nebude ako kedysi.
- Viac krát som ich už snažila zastaviť keď dookola začali rozoberať túto tému, nech si to nechajú plávať. Čo sa stalo, to sa stalo. Minulosť zostane minulosťou, a nik si to už nevie zmeniť alebo napraviť. Každý robíme chyby...

- Sú naše. Nikto s tým nemá nič spoločného. Nemusia sa o to starať, či robiť s tým niečo. Môžu nás podporovať v pokračovaní, dávať nám rady, prezradiť nám ich vlastné názory, ale zmeniť to nemôžu.
- Ale oni sú už taký. Ľudia sa starajú o veci iných viac ako o svoje...
- Vždy sa vracali k téme, a ja, pomaličky som sa rozpadávala hlboko v duši ...
- Vždy som sa snažila nevšímať si svoje pocity, nechcela som cítiť svoj strach a bolesť. Radšej som sa starala aj ja o pocity a starosti iných. Ale nie preto aby som ich zmenila. Chcela som len pomôcť. Keď som pre nich bola záťažou, tak som si ich nechala. Ktorý ma potrebovali, tým som pomohla na ceste k uzdravení.
- Ale, dosiahla som svoje hranice ...
- Často som dávala mamine na um, že niečo neni v poriadku so mnou. Ona, ako každý iný okolo mňa to vyriešila so slovami "nevymýšľaj" ...
- Len že ja som vážne trpela. Dosť rýchlo mi došlo, e mi nik nepomôže. Tak som to začala riešiť sama, podľa seba.
- Zo začiatku som mala pocit že moja duša je čo raz ťažšia. Neskôr som cítila bolesti v srdci. Čo raz častejšie som mávala hyperventilačné záchvaty. Časom sa stali intenzívnejšie. Nedokázala som dýchať, čo raz častejšie som odpadávala.
- Stávalo sa mi aj to že som prestala vidieť, alebo, že som vôbec nepočula.
- Mala som strach. Nie kvôli tomu, čo som prežívala, ale preto, lebo som na to bola sama.
- Čo raz viac som sa topila do vlastnej temnoty. Dostala som sa na ten úroveň že som začala robiť sebe zle, aby som nemyslela na nič iné len na to čo robím.
- Časom som si zvykla na moje záchvaty. Naučila som s tým žiť, vedela som čo mi pomáha a priala som svoj osud...
- Osud "samotára" ...
- Svoje pocity som začala schovávať za básňami, poviedkami a piesňami, aby som ich váhu aspoň trošku znížila.
- Vždy keď som videla novú rodinu môjho otca a mamu, nedokázala som myslieť na nič iné ako na to, že dúfam, moje mladšie súrodenci nikdy nemusia prejsť tým peklom, ako ja.

"Rodinu si nevyberáme, len prijmeme, a žijeme s nimi pod jedným stromom života" ...

- Často som rozmýšľala nad tým, prečo sa stali naši rodičmi keď deti mať nechceli...
- Keby ma odhodili v čas tak by bolo všetko inak. Možno by som mala lepší osud...
- Na čo je im rodina, keď ani o svoj vlastný život sa nedokážu postarať. Nik nepotrebuje ďalšie záťaže. Život je ťažký...
- Od ľudí okolo mňa vždy počúvam, že tí, ktorý majú blízko k sebe svoju rodinu, sú požehnaný...
- Moja cesta nikdy neviedla k rodine. Pravdu povediac nemám žiadny cieľ...
- Viem len to, čo nechcem mať. A to je môj minulý život!
- Možno niektorý z vás si myslíte že nechcem mať vlastnú rodinu. Troška pravdy v tom je. Nikdy ma nepriťahovala myšlienky že by som niekedy stala manželkou, či matkou. Vždy som si myslela že to nepotrebujem...
- Život mi naučil niečo veľmi dôležité: "Nikdy nepovedz nikdy" ...
- Budúcnosť je prázdny papier na ktorý píšeme našu cestu života.
- Podľa mňa, taký že "osud" neexistuje! Každý z nás má pred sebou viac ciest, našou úlohou je vybrať si ten správny. Vždy máme na výber, len musíme kráčať s otvorenými očami.
- Život je ako labyrint. Každý hľadá cestu k cieli. Moja cesta ma viedla vždy len rovno. Nevidela som svoje možnosti, ale niekedy hľboko v srdci som dúfala, že príde môj čas.
- Čo keď si vyberieme zlú cestu? Musíme pokračovať. Vždy je cesta von, len nesmieme sa vzdať, aj keby že v nás nikto neverí.
- Najväčšia chyba ľudstva je to že keď sa stane niečo zlé, zatvoríme si oči a ideme na slepo ďalej. Nevnímame naše možnosti, svet okolo nás, a ľudí, ktorý potrebujú pomoc.
- Možno si myslíte že to tak neni, ale spomeňte si, koľko krát ste už prešli vedľa chudobných ľudí bez toho aby ste na nich pozreli, kedy ste pomohli niekomu vstať keď spadol, alebo kedy ste dali pomocnú ruku niekomu kto to vážne potreboval. Robíme to, ale nie vždy, a čo raz menej.
- Keby ste videli že niekoho napadli, kráčali by ste ďalej. A prečo? Lebo s tým nechcete mať nič spoločného. Nechcete mať problémy kvôli niekomu, koho ani nepoznáte. Alebo, aj keby že poznáte tú osobu, nepomôžete, lebo si myslíte, že vám, do toho nič neni!
- Všetci sme iný! Koľko krát ste už toto počuli, a verili ste tomu. Ale to vôbec neni pravda. Všetci sme ľudia. Cítime, rozmýšľame, žijeme podla seba a podla iných...
- Existuje veľa typov ľudí, niektorý nič nerobia a všetko majú, iný ťažko pracujú a nič nemajú. Celý život je len hra. Niekto má šťastie, iný nie. Buď vyhráte, alebo prehráte.
- Ale, ani výhra nemusí byť taká, akú čakáte. Každý chce stáť nad ostatnými. Používajú silné slová aby ich počúvali. Len že zabúdajú na dôležitú vec!
- Slová majú moc, ale keď sú prázdne na č ich počúvať!
- Keď niekto si ochutná slávu a moc, nepovie "nie" , a čo je najhoršie, nedokáže povedať "stačí" !
- Bude robiť všetko tak aby svoju moc udržal pre seba, lebo moc je sladká. Hra s ľuďmi je zábavná, hlavne keď si človek myslí že nedokáže prehrať!

- Naše činy a slová menia svet, a vďaka tomu: Ľudstvo prepadá !

2009 Januar
Tamara Hiny Szarková (15r)
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama